Poradie Naj kníhRozprávka nevznikla, aby sme ňou uspávali deti, ale aby prebúdzala dospelých
MOTTO
Na Dobšinského povestiach sa vychovalo mnoho generácií slovenských detí; vychovalo, totiž vycibrilo si zmysel pre krásu reči, pre ľahkonohosť a súčasne všemocnosť fantázie pre príbeh, od ktorého sa nedá odtrhnúť. A ešte mnoho a mnoho generácií príde, ustavične bude prichádzať k Dobšinskému, lebo mnohé, čo dnes skvele cvendží slávou a šíravami sveta, časom vybledne ako staré plátno, ale Dobšinského povesti budú, kým bude slovenská reč. VLADIMÍR MINÁČ
Už štyridsať rokov je redaktorom detského časopisu Slniečko. V tejto pozícii dbá o to, aby tradícia tohto obľúbeného periodika, ktorú založil ešte Jozef Cíger Hronský a pokračovala v nej Mária Ďuríčková, totiž rok čo rok uvádzať do obehu medzi slovenské detí ľudovú rozprávku, pokračovala. Nerobí to však len ako redaktor, prezentuje sa i ako autor rozprávkových knižiek, píše eseje o rozprávke a jej tvorcoch. Pri príležitosti 180. výročia narodenia Pavla Dobšinského, slovenského Homéra, zostavil publikáciu Pamodaj šťastia, rozprávka. Reč je o prof. PhDr. Ondrejovi Sliackom, CSc.
Pán profesor, kto na Slovensku začal so zbieraním ľudových rozprávok? Bol to Pavol Dobšinský?
Nie. Bol to Samuel Reuss, revúcky ev. kňaz, príslušník klasicistickej generácie. On ako prvý zo súdobých slovenských vzdelancov pochopil, že folklórna rozprávka nie je povera, blud, ako tvrdili osvietenci, ale že je to súčasť autentickej ľudovej kultúry. Jeho historická výnimočnosť však spočíva v tom, že svoj záujem o ľudovú rozprávku, niečo ako „závislosť“, dokázal v prvej polovici 40. rokov 19. storočia preniesť na mladú štúrovskú generáciu.
Aký vzťah k rozprávke mali štúrovci?
Samuel Reuss bol presvedčený, že rozprávka je akýmsi pramenným materiálom poznania našich predkov, ich života, mravného statusu, niečím, čo mu pripomínalo archeologický nález. A tak presadzoval jej doslovný, protokolárny záznam, do ktorého už zberateľ, ak nechcel zničiť pramennú výpoveď rozprávky, nesmel zasahovať. Mladá generácia zberateľov, ovplyvnená Štúrovým názorom, že povesti, čiže rozprávky sú poetickým výtvorom ľudového rozprávačského génia, zapisovala rozprávky v ich autentickej podobe, no pri ich editovaní jednotliví zberatelia autentický prejav ľudového rozprávača literárne kultivovali. Zasahovali do pôvodného sujetu, jeho kompozície, základného princípu rozprávky, jej mravného, humanizujúceho posolstva sa však nedotkli. Jednoducho na spôsob talentovaných ľudových rozprávačov, ktorí nedokázali dávno počuté mechanicky zreprodukovať, vytvárali rozprávku ešte krajšiu a ešte zaujímavejšiu, než bola. Pavol Dobšinský napríklad pracoval s niekoľkými variantmi tej istej rozprávky. Mal k dispozícii všetky zapísané varianty z rôznych regiónov a z nich potom vytváral tzv. optimálny variant.
Adresovali štúrovci rozprávku deťom, publiku, ktoré si bez rozprávky nemožno predstaviť?
Milan Rúfus kedysi povedal, že rozprávka nevznikla preto, aby sa ňou uspávali deti, ale vznikla preto, aby prebúdzala dospelých. Chcel tým povedať, že rozprávka by mala dospelým neustále pripomínať skutočné hodnoty zmysluplnej ľudskej existencie. V tomto zmysle vnímali rozprávku i predstavitelia romantickej generácie. Navyše rozprávka štúrovcom nezapadala do ich výchovno-školských metód. Všetko, čo adresovali deťom, muselo mať výchovnú podobu. A rozprávka touto utilitárnou, výchovnou podobou nedisponovala. Takže ani Francisciho Slovenské povesti z roku 1845, naša prvá tlačená zbierka rozprávok, ani Dobšinského a Škultétyho Slovenské povesti, šesť zošitová zbierka z rokov 1858-1861, ako ani vrcholné folkloristické slovesné dielo romantickej generácie Dobšinského Prostonárodné slovenské povesti z rokov 1880-1883 neboli adresované detským čitateľom. Aspoň ani v jednej z týchto zbierok sa to nedeklaruje.
Navyše rozprávky, medzi nimi i tie, ktoré napísal Pavol Dobšinský, boli príliš desivé na to, aby ich čítali deti...
Ktoré ako. V niektorých sú len stopové prvky toho, čo nazývate desom, niektoré skutočne obsahujú hororové motívy. Bez nich by však rozprávka nebola rozprávkou. Podstatné je, že nech je zlo akokoľvek stresujúce, až brutálne, nezanecháva na deťoch frustrujúce následky. Dobro totiž v rozprávke vždy zvíťazí nad zlom.
A ako sa potom rozprávka dostala k deťom?
Nemusela sa dostávať. Rozprávka bola súčasťou ich života. Ján Francisci vo Vlastnom životopise spomína, že ako dieťa bol horlivým poslucháčom rozprávkových príbehov, ktoré počúval na priadkach. Deti však nemali k dispozíciu literárnu podobu rozprávky. Štúrovci si neskôr tento rozpor uvedomili a bol to práve Ján Francisci, ktorý roku 1871 vydal knižočku Poviedky pre slovenské dietky. Bola to vlastne naša prvá intencionálna zbierka ľudových rozprávok pre deti.
V čom sa táto intencia, zacielenosť na dieťa prejavovala?
Predovšetkým v psychickej rovine. V zbieročke chýbali rozprávky s drastickými motívmi a scénami, editor sa viac zameral na humanizujúcu podstatu rozprávky, na príbehy, v ktorých dominuje obetavosť, láska, oddanosť.
Aký bol záujem o Dobšinského rozprávky počas jeho života?
Eufemisticky povedané neveľký. Intelektuáli stále nevnímali rozprávku, hoci už literárnu, ako literatúru, a ľudový čitateľ mal a ešte dlho bude mať k umeleckej literatúre nedôveru. Takže všetky tri projekty, o ktorých som hovoril, sa skončili finančnou katastrofou. Zisk z predaja kníh nepokryl ani náklady na ich vydanie. To je vlastne hlavný dôvod, pre ktorý rezignoval na vydávanie rozprávok Francisci i Škultéty. Zostal len Pavol Dobšinský. A ako sa vodilo tomu, najlepšie dokazuje subskripcia v Orle na Prostonárodné slovenské povesti. To, čo dnes považujeme za monument, fenomén slovenskej kultúry si vtedy objednali len 3, slovom traja, Slováci.
Napriek tomu Prostonárodné slovenské povesti vyšli. Kde vzal Dobšinský na ich vydanie peniaze?
Dobšinský nemal finančné prostriedky na vydanie svojho literárneho testamentu. Ján Francisci, ktorý bol v tom čase vydavateľom, na všetko hľadel očami zisku. Dobšinskému napísal: „Milý Paľko, ja tie tvoje rozprávky vydať nemôžem, lebo ja nechcem, aby Martin – kníhtlačiarsky spolok skrachoval.“ Kde Dobšinský, chudobnejší než myš v jeho drienčanskom kostole, napokon peniaze vzal, neviem. Asi mu na ne prispel pán Jánošík.
Dnes je však situácia iná...
Pánboh zaplať! Rozprávka je dnes našou kultúrnou pýchou a v literatúre pre deti priam rodinným striebrom. Chcem tým povedať, že to boli deti, ktoré zachránili rozprávku.
Prečo práve deti?
Pretože si neviem predstaviť dieťa bez rozprávky. Našťastie, nevedia si to predstaviť ani ich rodičia, a tak folklórna rozprávka je neodmysliteľnou súčasťou detského sveta a vlastne celej našej kultúry.
V rozprávke vždy zvíťazí dobro nad zlom, aj keď v reálnom živote to tak nefunguje. Nie je nefér, takto klamať deti?
Máte pravdu. V živote sa málokedy rozhodujeme medzi dobrom a zlom, väčšinou sa rozhodujeme medzi menším a väčším kompromisom. Milan Rúfus, vynikajúci znalec rozprávky, jej príbehov i odkazov, na margo tohto problému povedal asi toto: Dobro v rozprávke je zosobnením života, zmysluplnej ľudskej existencie, zlo v rozprávke zosobňuje smrť – zánik toho, čo robí človeka človekom. Nezostáva nám teda nič iné, len stáť na strane dobra a veriť, že niektorá z budúcich generácií dovedie rozprávku do skutočne šťastného konca. Ja sám som si rozprávku nazval literárne evanjelium.
Prečo práve evanjelium?
Rozprávka podobne ako evanjelium je dobrou zvesťou, posolstvom o láske a dobre. Bez rozprávky si neviem predstaviť zmysluplný ľudský príbeh, ak len nemáme veriť na ničotu a zatratenie.
Kedy vzrástol čitateľský záujem o rozprávky?
Až v prvej tretine 20. storočia. Vtedy Matica slovenská vydáva epochálne päťzväzkové dielo prof. Jiřího Polívku Súpis slovenských rozprávok, ktoré odštartovalo vedecký záujem o folklórnu rozprávku. Nepochybne pod vplyvom tohto diela sa začína objavovať i autorský záujem o rozprávku.
Kto sa o to zaslúžil?
Predovšetkým Jozef Cíger Hronský. V Slniečku, ktoré vzniklo roku 1927, popri svojich známych autorských rozprávkach, sústavne publikuje i autorské varianty Dobšinského rozprávok. Tieto varianty vynikajú lyrickosťou, imaginatívnosťou a predovšetkým nádherným ornamentálnym jazykom, ktorý v našom rozprávkovom fonde nemá obdoby.
Pozná našu rozprávku i svet?
Pozná, či lepšie povedané poznal. V 70. rokoch minulého storočia zásluhou vtedajšieho vydavateľstva Mladé letá Mária Ďuríčková upravila Dobšinského rozprávky pre deti. Dvojzväzkový výber i vďaka kongeniálnym ilustráciám Ľudovíta Fullu, vzbudil obrovský ohlas nielen u nás, ale stretol sa so záujmom aj vo svete. Pravdaže, tomuto záujmu pomohli i Mladé letá, ktoré Dobšinského nielen vydali v cudzojazyčných vydaniach, ale ho ponúkali pri všetkých možných zahraničných príležitostiach, ako boli veľtrhy a pod. Dnes je situácia iná. Rozprávky vychádzajú i po Ďuríčkovej, ale niet vydavateľstva, ktoré by sa zasadilo za to, aby jeho kniha prenikla do sveta. Mám na mysli napríklad vydavateľstvo Matice slovenskej, ktoré nateraz doma najdôslednejšie a v umeleckých podobách pokračuje vo vydávaní Dobšinského rozprávok, ale už menej dbá na to, aby o tom vedel i svet.
Ako vidíte budúcnosť slovenských rozprávok? Prežijú v konkurencii rozprávok, ktoré k nám prichádzajú v rôznych krikľavých až maškarných odevoch z cudziny alebo nie?
Rozprávka je neodmysliteľnou súčasťou detstva a nemusíme sa obávať, že z detského sveta odíde. To by totiž musela odísť aj fantázia i zmysel pre spravodlivosť, s ktorým dieťa prichádza na svet. To, že neskôr o jedno i druhé dieťa príde, to už nie je spôsobené rozprávkou, ale nami dospelými. My dospelí, a nikto iný, totiž rozhoduje, či z toho anjelika, ktorý nám spadol z neba, bude kráľovič, ktorý v záujme ľudskosti vykoná nemožné, alebo gauner, s ktorým si nezadajú ani mocnosti pekelné. A to tak trochu súvisí i s tým, či dieťa uvedieme do Dobšinského Zlatnej krajiny, alebo mu namiesto nej ponúkneme hrsť mačacieho rozprávkového zlata.
AUTOR: www.mojanajkniha.sk
